Frontman Camouflage bol na Slovensku!

Charizmatický spevák kapely Camouflage, Marcus Meyn, prišiel za slovenskými fanúšikmi. Na jednej z depešáckych party vystúpil sám s DJ-ským setom a v rozhovore pre music-zone.eu porozprával nielen o formovaní kapely, ale aj o pripravovanom albume Greyscale.

IMG_0272

Hudbu začali Camouflage tvoriť v osemdesiatych rokoch a získali prívlastok nemecký Depeche Mode. Jej úspech odštartovala skladba The Great Commandment a s ich ďalšou tvorbou sa definitívne zaradili medzi synthpopové kapely. Ôsmy štúdiový album Greyscale vydajú po ôsmich rokoch už o niekoľko mesiacov. V rámci Greyscale Tour odohrajú 18.apríla koncert aj u nás.

Na Slovensku ste už po niekoľkýkrát. Predpokladám, že to nie je kvôli haluškám ani kvôli kráse slovenských žien…

– Vždy je pre mňa a kapelu potešením hrať na Slovensku. Milujem ľudí, mesto, koncerty sú tu tiež fantastické. Manažér i publikum sa stále pýtajú, kedy prídeme späť. Tak som tu!

Publikum vás pozná ako frontmana skupiny Camouflage, no teraz ste prišli do Bratislavy hrať za DJ-ský pult. Sú to dve odlišné pozície – vystupovať na pódium s kapelou za chrbtom a hrať pre fanúšikov sám. Ako tento rozdiel vnímate?

– Áno, sú to dve úplne rozdielne situácie. Na pódiu s kapelou hrám len svoju hudbu, spolupracujem s publikom. Muziku cítim naplno. Keď robím DJ-a, tak púšťam hudbu, ktorú ľudia radi počúvajú. Som pri tom taký „separovaný“. I keď sa bavím, nedávam do toho toľko, ako keď spievam. Som len chlapík v rohu.

Spievate v angličtine. Rešpektovalo domáce publikum v Nemecku tento fakt od začiatku?

– Samozrejme. Obdobie, v ktorom sme začínali s hudbou bolo zároveň koncom éry nemeckej hudby v Nemecku. Volá sa to New german Wave. Predtým boli skupiny, ktoré spievali len v nemčine. Ľudia to tak už viac nechceli. Našimi vzormi boli anglicky spievajúce kapely. Vedeli sme od začiatku, že spievať budeme výlučne v angličtine. Napadlo nás síce, že spravíme zopár skladieb nemecky, ale pre nás bolo prioritné, aby hudba, ktorú tvoríme, bola medzinárodná.

IMG_0444

Po ôsmich rokoch vydávate nový album. Prezradíte, čo sa udialo vo vašom súkromí medzičasom?

– Hahahahaha… Ježiši Kriste, je to normálny život. Raz si hore, raz dole. Rodina, tragické veci – nie je to iné ako u ostatných ľudí… Osobné situácie sú rozdielne pre každého z nás troch. Skupina potrebuje dlhšiu dobu na vydanie nového albumu. Potrebujeme čas, aby sme sa zišli, musíme sa naladiť na spoločnú vlnu, aby z toho vznikol album. Dúfam, že na ten ďalší nebude treba ďalších deväť rokov.

Aký je rozdiel medzi posledným albumom Relocated a tým, ktorý teraz vydáte?

– Nový album Greyscale bude temnejší. Viac beatový a tanečný než posledný. Myslím si, že je to zároveň väčší mix žánrov než na poslednom albume. Keď sme písali nové songy, vzali sme si na to iba krátku dobu. Teraz sa znova vraciame aj ku skladbám, ktoré sme rozpracovávali pred deviatimi rokmi. Je to kopa piesní. A stále vznikajú nové. Je to zábava.

Doteraz sme veci robili tak, že sme si povedali – toto a toto bude na albume. Definitívne. Iné zmeny sme nerobili. No teraz komponujeme a skúšame to, k čomu sme sa nikdy predtým nedostali. Práve sme dokončili nahrávanie songu End of Words. Napísali sme ho asi pred troma mesiacmi. Som šťastný, že sme album nedokončili skôr, lebo by tento song na ňom isto nebol… Je výborný. Výborný! Je to pre nás nový zážitok.

IMG_0306

Spomenuli ste slovo rodina. Viedli vás rodičia k hudbe?

– Moja mama chcela, aby som robil hudbu. Bol som nútený hrať v škole na flaute. Nenávidel som to – nechcel som hrať podľa nôt. Radšej som si popočúval hudbu, zapamätal si ju, a potom sám zahral. Keď to začalo byť zložitejšie, povedal som si nie, a prestal som… Neskôr som nehral na žiadnom nástroji. Brat hral tiež na flaute, aj na gitare. Spieval, hral. Tak som si povedal, možno by som mal hrať na bicie. Matka však povedala nie, nemáme peniaze, priestor, nemôžeš sa učiť hrať na bubny. Bolo mi to jedno. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol prací prášok v okrúhlych papierových krabičkách. Prázdne som ich otočil naopak, zobral si štrikovacie palice a začal hrať. A tak som začal robiť hudbu. Počúval som kapely zo sedemdesiatych rokov a snažil sa podľa nich hrať na „bicie“. Nikdy som sa to nenaučil. Zábavné je, že som sa vlastne nikdy poriadne neučil hrať na hudobnom nástroji.

Až v roku 1983 som sa stretol s dovtedy neznámymi chalanmi. Sedeli sme na jednom mieste a kecali  o tom, čo sa bude diať v najbližšej budúcnosti. Povedali sme si, že založíme kapelu. Pýtal som sa, akú hudbu chcú robiť, a oni, že elektronickú. Dovtedy som z tejto oblasti poznal len Kraftwerk… Po letných brigádach sme si každý kúpili za našetrené peniaze nástroje. Chcel som sa k nim pripojiť. Šesť týždňov sme pracovali, zložili sme dokopy všetky peniaze a dohodli sa, kto kúpi aký nástroj. Potom vznikla kapela.

Do konca septembra toho roku som napísal 40 piesní. Našiel som v tom vášeň. Konečne som si pomyslel, že toto je niečo, v čom môžem byť dobrý. A takto začala Camouflage. Neskôr som aj spieval. Ohlas však nebol príliš pozitívny. Ľudia vraveli, že hudba, ktorú robíme je dobrá, len by sme sa mali obzrieť po novom spevákovi. Zo začiatku to bolo ťažké, no cvičil som, cvičil a po čase uznali, že som sa zlepšil. A potom už šla naša hudba do rádií…

Za DJ-ským pultom hráte fanúšikom aj skladby od Depeche Mode. Aký je váš názor na ich posledný album Delta Machine?

– Páči sa mi. Už od začiatku. Spôsob, akým spievajú, dávajú do toho srdce! Pozrel som si všetky videá o produkcii tohto albumu a tiež sa mi páči, ako sa počas nahrávania zabávali. Vidieť, že ich hudba stále napĺňa. Je to inšpirujúce. Sú to hudobníci so skvelými hlasmi. Myslím však, že predtým písali lepšie piesne.

Depeche Mode sú vlastne moje hudobné začiatky. Veľa z tých kapiel, ktoré som počúval popri nich dnes už nefunguje alebo neprodukujú hudbu. No Depeche Mode stále. Prvýkrát som ich videl v 1981 v podniku, ktorý je zhruba taký veľký ako táto cukráreň. A potom som bol už na každej ich tour. Pre mňa je potešením hrať ich hudbu, lebo ľudia ju milujú. Veď to poznáte – pri niektorých skladbách doslova šalejú! Byť DJ-om je dobrá práca.

IMG_0432

Dnes si už každý, kto naskladá pesničky do playlistu a pustí ich ľuďom na diskotéke, myslí, že je DJ. Nie je to degradovanie skutočného DJ-ského remesla?

– Ľudí môžeme nazývať DJ-mi. Ja osobne ním nie som. Nikdy som to ani netvrdil. Pripravujem si hudbu, ktorú budem pred ľuďmi hrať. Počúvam každú jednu pieseň a premýšľam, či by sa hodila do obsahu. Nie som taký spontánny ako skutoční profesionálni DJ-i, ktorí hrajú na vinyloch a za chodu pracujú s piesňami. To som sa nikdy nenaučil.

Myslím, že je to nebezpečné, ak hovoríme o DJ-och, ako je napríklad David Guetta. Robia niečo iné ako je skutočný DJ-ing. Oproti ním sú zase profesionáli, ktorí robia hudbu hneď počas show. To, čo robím ja, je len púšťanie piesní od ostaných.

Marcus, akú hudbu máte teraz vo svojom osobnom playliste?

– Momentálne počúvam veľa nových albumov. Premýšľam nad piesňami, počas toho dostanem nápad, ktorý hneď si zapíšem. Spievam si o pocitoch, ktoré mám, keď počúvam hudbu. Zložiť skladbu niekedy trvá veľmi dlho. Náš spolukapelník Oliver o tom vie svoje. Na pripravovanom albume má dve piesne. Pre neho sú to niekedy roky, kým napíše pieseň. Keď finišujeme s textami, zrazu nás stopne a hovorí, že chce viac času. Takéto niečo môže byť niekedy nočnou morou. Aj jedna veta z textu vás dokáže zabiť, ak neviete správne vyjadriť myšlienku.

Diskutoval som o tom s chlapíkom z jednej nemeckej skupiny – s Petrom Happnërom. Pre neho je zložiť skladbu skutočným druhom umenia. Povedal mi, že to musí byť skutočne niečo špeciálne. Každé jedno slovo z textu má byť premyslené. A koniec? Ten je najdôležitejší. Všetko musí znieť prirodzene. Ako keby nikdy nepremýšľam nad niečím iným a myšlienku mal od začiatku ucelenú v hlave. Poznám to. Skladba z nášho tretieho albumu – Mother – mala podobný príbeh. Pôvodný text mal jednu stranu o citoch voči matke. Veľa dojmov, myšlienok – všetko v jedinom texte. Nakoniec som to preformuloval do dvoch slov.

Ďakujem za rozhovor.

Za pomoc s prekladom ďakujem Patrícii Proksovej a Filipovi Havrlentovi.

Autor/Foto: Henrieta Mihalková


TOP 10
 

Prečítajte si tiež:

Andrea Zimányiová – Držím sa hesla, ktoré za... Slovenská šansónová republika ťahá vo svete komercie za kratší koniec. Stále sa však nájdu interpreti, ktorí dokážu verejnosť hladnú po kúsku francúzs...
Nika Karch: Je to pre mňa najkrajšie obdobie v rok... Speváčka Nika Karch, vlastným menom Veronika Karchová, sa narodila v Michalovciach, kde vyštudovala základnú aj strednú školu. Po ukončení gymnázia od...
Smalltown Boy – Nový talent na hudobnej scéne? Prinášame vám krátky rozhovor s Romanom Oravcom, chlapcom z malomesta a zároveň nádejným slovenským pesničkárom! Prečo práve názov Smalltown Boy? ...
Chris Ellys: Inšpirácia prichádza stále a za každý... Jeho jedinečné žánrové zameranie /indiefolk/ vrámci Slovenska je inšpirované jeho životom a Stu Larsnovou hudobnou sférou. Začiatkom tohto roka komple...
Chiki Liki Tu-A ponúknu na jeseň novú formu extrém... Slovenská skupina Chiki Liki  Tu-A zverejnila minulý týždeň krátku informáciu o tom, že vydá 10.októbra nový album a vzbudila tým veľmi pozitívne reak...