PUDING PANI ELVISOVEJ: „Zapadli sme do scény. Už tam máme svoje miesto.“

0
6
views

PPE_023s

Bebe: Vydávate prvý album (Smiech.) Teda, vydávate nový album. Prečo vlastne?

Miloš: Ja viem odpovedať na túto otázku. Lebo máme pocit, že takto to vždy fungovalo. Keď sa kapelám nazhromaždí dostatočné množstvo pesničiek, tak musia vydať album, aby uzatvorili nejakú kapitolu vo svojom živote, aby už nemuseli nonstop chodiť tie isté skladby opakovať do skúšobne. Zároveň je to aj taká slávnosť, aspoň ja to tak vnímam. Vydáva sa album, potom je krst a my máme z toho radosť. Aj Para už má šesť albumov, siedmy vydávajú, musíme sa aj my trošku snažiť. (Smiech.)

Bebe: Bola to skôr túžba vydávať album a k tomu sa pridávali pesničky, alebo to bolo ,,už máme dosť vymyslených pesničiek, môžeme ísť vydávať album“?

Viliam: Presne, bol to ten druhý variant. Neboli nakopené skladby, ale povedali sme si, že ideme vydávať album. Už bola tá doba, ako aj Miloš hovoril, že hráš dookola tie isté skladby a už je toho dosť. Ak sa k niečomu neprinútiš, to je ako v normálnom živote, tak to neurobíš. Musíš sa prinútiť a povedať si ,,idem to robiť“.

Bebe: Deadline je najväčšia inšpirácia!

Viliam: Svojim spôsobom hej.

Miloš: Áno, ale zase my nie sme ako niektoré kapely, ktoré sú vyslovene také, že si ,,zabeštelujú” priestor, o pol roka tam krstia, pomaly si vytlačia plagáty a ešte nemajú vymyslené pesničky. A to je fakt true story! Vtedy je ten deadline najväčšou inšpiráciou. U nás to tak nie je. My to posúvame, robíme to tak, že začneme jamovať vždy skladby, hráme a hráme, ,,paňáčkujeme si“ v skúšobni, vymýšľame a keď už príde ten moment – ,,Wow! To by sme mohli nahrať!” – tak to nahráme. Čiže deadline nie je úplne inšpirácia, ale skôr niečo čo nás núti viac pracovať. Dovtedy chodíme veľmi voľným tempom, raz za týždeň, dvakrát za týždeň. Najskôr sa hodinu rozprávame, potom chvíľku jamujeme. Ten deadline cítime ako potrebný, nie je to úplne inšpirácia, ale skôr také turbo – ,,Chalani pridajme, však nestíhame!”

Viliam: Na vysvetlenie nám môže poslúžiť fakt, že ten deadline sa neposunul raz, ale miliónkrát.

Miloš: Od toho je deadline deadlineom. (Smiech.)

Bebe: Pri novom albume sa obvykle naskytá otázka v čom je iný ako tie predošlé, mňa práve zaujíma v čom je rovnaký ako tie albumy predtým?

Miloš: Stále sme to my traja ako keby ten, povedal by som, základ.

Bebe: Slivka a Dalibor sa práve teraz urážajú. (Smiech.)

Pino: Dalibor to bude spracovávať, on to hneď vymaže.

Miloš: Stále je tam nadšenie. Ja nás považujem za mladú kapelu, kde sú samí nadšenci do hudby, my nie sme žiadni akademici. Stále je to „wuhuhú“ a ,,wuá“ – my sa z toho tešíme. Tým je práve rovnaký. Daniel Baláž si myslí, že v tých 90. rokoch sme boli ešte viac nespútaní, to nám hovoril, ale ja osobne to tak nevidím, že by sme sa nejako zmenili alebo zvážneli. Nie je to tak, že ,,však už máme svoje roky tak už poďme hrať veci vážne“. Hrávame v skúšobni a pokiaľ nás to baví, tak tú skladbu budeme hrať aj na budúcej skúške a prípadne ju nahráme na album.   

Viliam: Stále je prvoradá radosť z toho hrania. Keď vzniká tá skladba, je jedno či to bolo pred pätnástimi rokmi alebo je to teraz. Stále je to rovnaké.

Bebe: Dôležitá vec sa stala – pribrali ste nového člena. Mne sa zdá, že keď ste svojho času pribrali novú členku, Slivku, tak to tú tvorbu niekam posunulo. Napríklad ju to posunulo k tomu, že sa to stalo trošku pesničkovejším. Čo sa zmenilo tým, keď prišiel Stroon (Dalibor) do kapely?

Pino: Veľa ľudí čakalo, že prinesie nejakú temnotu, ale mne sa zdá, že skôr sa stal opak. On spudingovatel nejakým spôsobom a v podstate tak zapadol do tej kapely.

Miloš: Hádame sa ako so seberovným. (Smiech.)

Viliam: Tak ako hovorí Pino. Dalibor skôr spudingovatel ako keby priniesol toho svojho Stroona do kapely. Je to super. Zrazu tam patril. Hneď. Nedrásalo to nikomu uši ani srdce. Proste fungovalo to hneď.

Bebe: Jeho pozícia v kapele je rovnocenná aj v zmysle prinášania hudobných nápadov a ovplyvňovania celkového zvuku?

Miloš: Dokonca je to tak, že aj keď Pino a Slivka majú nejaké hudobné vzdelanie, tak on má aj konzervatórium, kde…

Bebe: Dáva mu to aj autoritu trošku teda?

Miloš: Svojim spôsobom hej, ale vždy tam prišiel potom niekto ako tvrdohlavý Miloš a povedal, že ,,hej, moment!“, ale ja ho v zásade rešpektujem. Keď povie, že tu má byť taká postupnosť a tuto taká, tak ho počúvam. Zapadol tam. Ani nevyčnieva, ani nie je menejcenný.

Viliam: Odkedy vznikla celá naša kapela, tak my sme boli v úvodzovkách takí komunisti. (Smiech.)

Miloš: Furt sme. Socialisti.

Viliam: No ešte lepšie. Každý si môže povedať, každý môže rozhodovať. Tak isto potom vzniká aj tá hudba. Každý môže do tej hudby dať to svoje a nikto ho neokríkne, že toto nie. U nás to tak nefunguje. Každý si hrá svoje a nejako to nájdeme –  to, kde sa zhodneme všetci – to, čo sa nám páči všetkým.

Miloš: Ešte sme prišli na to, že keď sa mne napríklad nepáči niečo na skúške, naozaj, že strašne sa mi to nepáči, tak to vôbec neznamená, že sa mi to na tej budúce zase páčiť nebude.

Pino: A to je veľký posun u Miloša toto počuť. Pred dvomi rokmi by to ešte bolo nepredstaviteľné.

Miloš: Ale pi..!

Pino: Dobre, že to máme nahraté. (Smiech.)

Bebe: Dlho ste už spolu, že?

Pino: Asi dvadsať rokov.

Bebe: Mne sa to zdá neuveriteľne veľa. Zmenilo sa vo Vás niečo vo vnímaní hudby ako takej? Lebo pred tými dvadsiatimi rokmi tá hudba tvorila asi oveľa väčšiu časť toho dôležitého. Myslím si, že keď ste začínali, oveľa viac času ste trávili s hudbou. Čo sa zmenilo? V čom ste iní v súvislosti s hudbou? Aj s vašou aj celkovo.

Pino: Ja to mám trošku opačne, lebo ja mám takú prácu, že som čím ďalej, tým viac s hudbou. Mojou prácou je to, že počúvam denne novú hudbu.

Viliam: Dobrá otázka, fakt sa mi páči. Niekedy sme tomu obetovali od kupovania komba, na ktoré sme sa skladali a v rukách sme si ho doniesli dva-tri-štyri kilometre. Obetovali sme tomu všetko. Sledovali sme všetko, čo sa dalo poňať z hudby.

Miloš: Dávali sme si brigády na stavbe, aby sme si mohli kúpiť kombo.

Viliam: Teraz relatívne tiež sledujem hudbu, hlavne kvôli DJ-ingu. Miloš robí s hudobnými nástrojmi. Nejako nás to pohltilo. Ale asi trošku menej sledujeme hudbu a viac robíme svoju.

Pino: Mne sa zdá, že to, čo sme stále robili my a nebolo to naschvál – išli sme mimo toho prúdu. Keď sme začínali s kapelou, mali sme pocit, že nič také sa nehrá. Nie preto, že chceme hrať niečo iné, ale nám bolo prirodzené to, čo sme hrali my a trvalo to možno desať rokov, keď sa na nás všetci dívali, že ,,vy ste úplne mimo, čo to hráte“. Cítili sme sa čudne a teraz už tým, že nás viac ľudí pozná a my sme urobili viac albumov, už sme ako keby zapadli do tej scény. Už tam máme miesto.

Miloš: Potom by ale odpoveď na jeho otázku bolo nie to, ako sme sa my zmenili, ale ako my sme zmenili ľudí vo vnímaní našej hudby. (Smiech.)

Bebe: Takže nie ako sa zmenil váš pohľad na hudbu, ale ako sa zmenila hudba vďaka vám. Tak! (Smiech.) Apropo, keď už sme pri tom, predsa len, už sú na scéne o generáciu mladší muzikanti. Vedeli by ste vymenovať nejaké kapely, ktoré ste ovplyvnili natoľko, že keby ste vy nehrali to, čo hráte, že by aj oni hrali niečo iné?

Miloš: Asi ani nie. Fúha. Tiež dobrá otázka.

Pino: My nie sme asi taká klasická kapela, ktorá by mala svoju revival band. Neviem si to predstaviť.

Bebe: Vy ste vždy boli skôr na tej elektronickej scéne, aj keď na tomto novom albume je teda gitár tiež pomerne dosť…

Miloš: Nie, práve naopak. Na tomto nie.

Bebe: Počkaj, tak potom som sa stratil teraz, lebo minimálne jedna alebo dve pesničky sú tam také, kde som mal pocit, že gitary majú hlavné slovo.

Miloš: Áno, sú tam, je to pravda. Je tam gitara použitá, ale napríklad oproti predchádzajúcim albumom je tam gitary menej. Mávali sme stáleho člena – gitaristu. Teraz takého nijakého nemáme a miesto tej gitary je tam práve Daliborov vibrafón.

Viliam: Možno, že je to aj tým, že tie skladby sú iné. Na tých albumoch bolo viac gitár, ale tie skladby samé boli viac elektronickejšie.

Bebe: Dokonca mám pocit, že teraz ako keby aj toho popu tam bolo viacej. Ako keby ste sa nebáli ísť do nejakej jednoduchosti, ktorá ale nie je triviálna.

Miloš: My neovplyvňujeme to, že či my sa bojíme, že ,,chlapci, toto už je moc pop, týmto smerom už nepoďme“. Toto možno na skúške niekde Pino v hlave rieši, ale ja to tak nevnímam. Hráme, a keď si povieme, že toto je fasa – dnes sa nám to páči a zajtra keď sa nám to bude páčiť tiež, tak je to dobrá pesnička. Neriešime, či je to moc pop, či to nie je moc rock ´n roll. To, že či je to moc Bon Jovi, to si povieme. (Smiech.) Nebojíme sa pustiť nijakým smerom.

Bebe: Nie je to tak, že po tých dvadsiatich rokoch už je Puding pani Elvisovej nejaká značka, má nejaký obsah, niečo pre ľudí znamená? Nezohľadňujete už teraz pri tej tvorbe to, že tí fanúšikovia vedia, že PPE je ,,toto“? Zožerú vám aj ,, nie toto“ ešte pod tou istou značkou, chápete?

Miloš: My sme ohľadom obalu mali dosť veľkú diskusiu, lebo mne sa nepáčil. Ten návrh nebol dosť Puding. Nás to nevyjadruje, nikomu to nič nepovie, ale nakoniec ma prehlasovali. A som, akože, v pohode.

Pino: Vážne? (Smiech.)

Miloš: Viacero ľudí mi povedalo, že sa im páči, tak ja som si povedal, že nemôžem byť tvrdohlavý do nekonečna. Ale v tomto prípade som presne riešil to, že či je to dosť Puding. Čo sa hudby týka, tam nie. Tam je všetko v pohode. Toto z nás teraz ide. Často hovoríme, že to nie my hráme tú hudbu, ale sme iba akurát nejaké antény, okolo ktorých to beží a my to iba zahráme. My to iba zachytávame.

Bebe: Druhá vec je, že ste čoraz dospelejší…

Viliam: Mali by sme byť.

Miloš: Podľa občianskeho. (Smiech.)

Bebe: Mali by ste byť a aj mám pocit, že tematicky sa dostávajú do tých textov veci, čo žijete. Je vašim zámerom byť v tej hudbe trochu osobnejší? Dostať tam to, čo naozaj žijete? Aj textovo napríklad.

Viliam: To sme robili vždy. Od prvého albumu až po posledný. Vždy to bolo veľmi osobné. Sú tam spomenutí kamoši doslova aj menom. Texty sú špeciálne vždy o tom, kde sme práve vtedy, v tej dobe.

Miloš: Tým pádom zároveň potvrdzuješ, čo sa pýtal Bebe. Akoby dospievame alebo starneme v tom zmysle, že už nemáme texty úplne  ako ,,my hráme stereo hudbu, my hráme stereo hudbu!“. Na najnovšom štvrtom albume máme texty, z môjho pohľadu, najvyspelejšie.

Viliam: Aké sú naše texty v danej dobe, presne takí vtedy sme.

Bebe: Je to tak, že kto čo spieva, to si aj píše?

Miloš: Nie, lebo väčšinou spieva Slivka a z tretiny Pino. Texty píšeme viac-menej spoločne.

Bebe: Myslím, že to ,,sísíčko“ je taký celkom epický, komplikovaný, zaujímavo rýmovaný text a chcem vedieť, či naozaj to bolo tak, že každý z vás dal jednu lajnu? Neviem si to celkom predstaviť. 

Pino: Tie skladby vznikajú tak, že Slivka si vymyslí ako keby anglickú hatlaninu, nemá to žiaden význam a my potom chytáme z tej atmošky skladby – o čom asi by to mohlo byť. Zo Sisisi bolo cítiť napätie. Bolo cítiť, že je to o nej, že sa jej niečo deje. Väčšinou dáme nejakú spoločnú tému o čom by to malo byť a potom sa to cizeluje. Mali sme obdobia, kedy sme sa len schádzali a sedeli. Písali sme texty.

Miloš: Normálne sme si sadli – pero, papier – púšťali sme si tie anglické hatlaniny a triafali tak, aby tam sedeli dĺžne. A to nebolo jednoduché, aby to dávalo zmysel. Nemôžeš zaspievať slovo záhrada ako zahrada alebo zahradá. A zároveň to musí mať zmysel. Možno aj preto sú tieto texty také, lebo sme im venovali najviac času.

Viliam: Dobrý freelancer by povedal, že to bol hustý brainstorming. (Smiech.) Treba povedať, že chlapci (Miloš s Pinom) potiahli tento album, sedeli nad tým najviac. Texty sú pekné. Ale pridávali aj Dalibor aj Slivka. Keď niekto prišiel, dvere boli otvorené stále. Prijali sme vetičku po vetičke, aj tému. Posunuli sme to ďalej.

Bebe: Je pre vás čoraz ťažšie napríklad preto, že máte svoje súkromné životy a súkromné práce, dávať tej kapele to, čo vyžaduje?

Pino: Slivka má dieťa a my sme jej umožnili viacej sa venovať rodine, ale zároveň sa na albume podieľala full time. Koľko mohla, toľko dala. A my ostatní sme to tiež nezanedbali. Nechodíme do krčmy, skôr, aspoň ja, chodím do skúšobne. Časovo to zlaďujeme celkom v pohode.

PPE by Peter Korcek

Bebe: Ktorú časť prípravy štvrtého albumu máte (každý z vás) najradšej? Lebo najskôr sa to celé vymýšľa, potom sa tomu dáva tvar, potom sa to nahrá, potom sa to mixuje a potom sa to ešte musí celé zmastrovať. Ja som bol uprostred takéhoto procesu iba raz, ale každá z tých fáz je trošku o niečom inom.

Miloš: U nás je to presne tak, že najskôr chodíme do skúšobne a iba jamujeme, jamujeme a ak sa nám niektorý jam za štyri hodiny bezbrehého hrania zapáči, tak si to nahráme na diktafónik. Následne to opakujeme, vymyslíme si tú hatlaninu, ideme do štúdia, kde to nahráme, vrátime sa sem, tu všetky tie nepresné kopáky opravujeme a striháme veľké časti. Potom vymýšľame ďalšie texty, ideme s tým do ďalšieho štúdia, kde sa to, ako hovoríš, mixuje, mastruje a potom ideme na koncert. Časovo je to veľmi náročný proces. Nám to trvalo dva roky.

Bebe: Fakt to bolo tak, že od toho kick off-u zbierania materiálu, to boli dva roky?

Viliam: Minimálne.

Miloš: Hej. Ja som si najviac užíval čas, kedy sa vymýšľali texty a potom, to je asi iba týždeň staré, keď už je to hotovo. (Smiech.) A samozrejme mám strašne rád koncerty, lebo to je zas úplne niečo iné.

Viliam: Ja mám rád každú časť. Ale ten úplný začiatok, keď sa len zjaví ten riff – to je pre mňa úplne najväčšia energia.

Pino: Toto máme asi všetci spoločné, že nás baví vymýšľať tie skladby. Je to zábava. Tento album je náš suverénne najdrahší. Doteraz sme nahrávali všetko u nás v skúšobni, teraz sme to išli nahrávať do štúdia Lavagance. Mixovali sme to. Chceli sme sa posunúť ďalej.

Miloš: Je to počuť aj na zvuku.

Pino: Stále chceme robiť niečo inak, aby sme sa neopakovali. Pre mňa osobne to bolo trošku ťažké v tom, dať naše skladby niekomu inému. Bol som zvyknutý, že my sme si robili všetko a mal som tú stopercentnú kontrolu. A teraz, keď sme chceli pridať kláves k nejakej skladbe, tak sme museli písať mail a počkať, kým sa to tam dostane, až potom si to vypočuť. Trošku bol frustrujúci ten pocit odovzdať to niekomu inému.

Bebe: V ktorom momente ste to odovzdali? Mixáž už robil niekto iný?

Viliam: Mixáž a mastrovanie robil niekto iný. Ale posunulo sa to o hodne ďalej. Keď porovnávam naše pôvodné mixy s tým, čo máme teraz, výsledok je neporovnateľný. Hlavne zvukovo.

Bebe: Mne sa zdá, že čím ide ďalej tá príprava albumu, tým sú tie veci abstraktnejšie a oveľa ťažšie sa dá dohodnúť, ako vlastne to má byť. Ako prebieha táto komunikácia u vás o tak abstraktnej veci ako je hudba? Aký to má mať zvuk?

Miloš: Z môjho pohľadu je to tak, že v procese, keď niečo vymýšľame a nahrávame prvé ,,taky“, musí tam byť zachytený duch tej skladby, kedy vieme, že tá skladba je položená napríklad na klávesovom rife rn-tn-tn-tn-tn, a keď do toho nabalíme vibrafóny, bicie, spevy, gitary, bas gitary a synťákové plochy, tak zrazu zistíme po niekoľkom raze, čo to počúvame, že ten pôvodný drive, ktorý z toho išiel, už je zrazu preč. Je to niečo iné. Uvedomili sme si to a už len treba zistiť, či je to dobré alebo je to zlé. Podľa toho to riešime ďalej. Na predchádzajúcich albumoch sme dokonca ani ten úplne prapôvodný rif nepoužili a skladbu sme postavili na novom rife.

Viliam: Hopa-hopa je presne taká pesnička. Bola to úplne iná skladba, kľudnejšia, a zrazu sa postavila úplne iná skladba. Zrazu to bola pieseň s rapom, s obrovským refrénom.

Bebe: Vy už oveľa menej rapujete, chalani, čo sa stalo?

Viliam: No nič, veľa raperov je, no. (Smiech.)

Bebe: Narástla konkurencia, hej?

Pino: Bol to zámer v tom, aby bol ten album aj trochu iný. Nechceme sa opakovať, chceme sa vyvíjať. Tento album je viac o melódiách, harmóniách a rap je predsa len ,,iba“ rytmická záležitosť.

Miloš: Na prvých troch albumoch sme mali ten čas,  odkedy si človek album pustil, až kým to skončilo, zaplnený nejakým zvukom. Pesničky sme mali prepojené.

Viliam: Nepredávame ticho.

Miloš: Toto je náš prvý album, kde jedna pesnička skončí, ostane dve sekundy ticho a začne sa ďalšia.

Pino: My sme stále mali potrebu urobiť živý album, lebo je to oveľa jednoduchšie. Nacvičíš to v skúšobni, ideš do štúdia, nahráš to a je to hotové. Predtým sme to stále robili tak, ako Miloš vravel, vymysleli sme skladbu a strašne dlho sme na nej robili. Od pôvodnej myšlienky sme nakoniec upustili.

Miloš: Áno. Tu aj ten deadline slúži na to, že si už nemôžeš do nekonečna hovoriť ,,však ešte toto zmením a ešte toto zmením“. Keď na niečom pracuješ rok, tak už sa ti to opočúva a stačí, že tam vymyslíš nejakú novú gitarku a máš pocit, že to krásne ožilo. Možno, ak by si to pustil poslucháčovi, či už s tou gitarkou či bez nej, zdalo by sa mu to úplne rovnaké, žiaden posun by tam nenastal.

Bebe: Vydáte album a bude turné. Do akej miery bude rovnaké to, čo potom ľudia dostanú na koncertných pódiách ako to na tom albume?

Pino: Myslím si, že bude výhoda toho albumu práve to, že je taký živý. Bolo tam oveľa menej postprodukcie ako doteraz. Nepridávali sme ani strašne veľa nových zvukov. Dúfam, že ho budeme môcť hrať bez nejakých dodatočných samplov a budeme môcť naživo variovať na koncerte. Budeme mať možno aj dlhšie verzie tých skladieb.

Viliam: To bolo aj pri tých albumoch predtým. Tie koncertné verzie sa trošku utriasajú. Chvíľu to hráme, potom sa to celé doladí. Chvíľu to trvá. Aj rok možno.

Miloš: Ten album by bol ďaleko lepší, keby sme ho nahrávali rok po tom, čo už ho koncertujeme. Tam už sú tie dynamické pasáže, kedy treba pridať, aby tá pasáž, ktorá prichádza, lepšie vyznela. Keď prídeme do štúdia iba s tým, že vieme približne čo s tým (G-čko, D-čko), odohráme to, čo najkvalitnejšie, ale nie je tam možno ten hudobnícky feeling, lebo zase nie sme úplne dobrí hráči.

ppe_cover_big

Bebe: Ale museli ste sa zlepšiť za tých dvadsať rokov. (Smiech.)

Miloš: Tak to asi hej. Ja som sa za tých posledných dvadsať rokov trošičku zlepšil. Trošičku.

Pino: Ja mám pocit, že človek má dané pokiaľ sa dokáže zlepšiť. Niečo si nadrieš v mladosti a potom už držíš tú latku.

Bebe: Songwriting je dôležitý, ale určite je čoraz dôležitejší zvuk. Aj pesnička zo sedemnásteho storočia môže znieť dobre, keď ju zahráš na nejakých súčasných nástrojoch. Premýšľali ste o tom, aký zvuk je ten správny, pravý?

Viliam: Nie je to cielené, že napríklad tento zvuk  skladby je dobrý, tak ho berieme. Nie. Ovplyvňuje nás nová hudba, nový sound, tomu sa nedá vyhnúť.

Bebe: Ja mám skôr ten pocit, že trendspotting a snaha viesť sa na vlnách, nie je to vaše. Aj keď to rešpektujete a vnímate, skôr od toho máte odstup. Módne pozlátkové hranie nikdy nebol váš svet.

Viliam: Je to presne tak. Basová pasca je presne taká skladba, čo to vysvetľuje, lebo aj sa to tak schválne volá. To nové nás ovplyvní, ale nie zas až tak, aby sme od toho nemali odstup.

Pino: Ale to je skôr náhoda, lebo inšpiráciou k Basovej pasci bol ten penový výrobok, ktorý sa v štúdiách dáva do rohov.

Bebe: Aha, ja som to okamžite čítal ako hudobný žáner.

Pino: Je to aj to aj to, samozrejme. Je to nejaké pokapčané.

Bebe: V ktorej pesničke sú také tie steel drumy?

Pino: Mezopotámia.

Bebe: Áno. Hovoril som si, že ten singel Jamieho xx je tiež taký. Bola/ nebola to inšpirácia?

Pino: My sme si kúpili elektronické bicie a tam ten zvuk je jednoducho už nainštalovaný. Keď sme si prechádzali tie zvuky, tak sme si hovorili, že ,,wuaw, to je pekný zvuk“. A potom o pár týždňov vyšiel Jamie xx s tým zvukom a ja som hovoril chalanom, že ,,chalani, to, čo my sme vymysleli, je momentálne veľmi trendy!“ (Smiech.) To sú náhody.

Viliam: My sme boli vždy najväčší hipsteri.

Bene: Hudba je emócia. Aká  emócia chcete, aby ostala vo vašich poslucháčoch po tom, keď si oni vypočujú celý ten album?

Miloš: Ja by som bol najradšej, ak by si to pustili znova.

Pino: Ja viem presne. Pre mňa umenie, lebo všetko, čo sa ho týka, má povznášať ducha. Človek má zlý deň, uvidí peknú vec a zrazu sa cíti lepšie. Pre mňa aj tá naša hudba je o tom povznášaní ducha a vyvolávaní dobrých pocitov. Nikdy sme nerobili nijakú temnú hudbu. Asi aj kvôli tomu, lebo sa nechceme motať v tých temných emóciách. Skôr chceme zlepšovať deň človeka.

Viliam: Najviac by som chcel, aby pri tom vedeli, čo všetko sme do toho my dali. Celú tú emóciu, čo ja mám, nech majú aj oni. Ale to sa nedá. Keď si vypočuješ nejaký dobrý album, či máš dobrý deň alebo zlý, aj v dobrom ti to pomôže aj v zlom.

Miloš: Takže môžeme to uzavrieť. V dobrom aj v zlom. Amen. (Smiech.)

Pino: Ale ja to poznám, lebo keď si vypočujem, dajme tomu, dobrú temnú skladbu, viem presne čo mi to dá, ale keď si vypočujem dobrú skladbu s nádejou, ktorá ma niekde ťahá – forever young – cítim sa ako šestnásťročný. A ten pocit hľadám.

Bebe: Myslím, že sa vám ho aj darí nachádzať, aj sa vám ho darí cez tú hudbu aj posielať.

Miloš: Ďakujeme.

plagát ppe0001

Zdroj: SOUL FOR SHOW