Viac...

S kapelou Čad o novom albume, ale aj vianočných sviatkoch (rozhovor)

To, že ČAD má nový album, vie už snáď každý fanúšik tejto dnes už doslova legendárnej kapely. Hrajú 25 rokov a novinka Zabi ma aj napriek tomu znie ako jedno z vrcholných diel. Energické, svieže, ale poriadne nahnevané. Prosto dozrievajú ako dobré víno. My z MUSIC ZONE sme sa preto rozhodli ísť si vychutnať tento krvavý nápoj na koncert do Žiliny. Dôkladne sme chalanov vyspovedali o novom albume, ale aj o tom, čo budú robiť cez vianočné sviatky.


V Žiline ste prednedávnom hrali aj na festivale Žilina Žije. Teraz ste tu opäť po krátkom čase. Ako sa vám dnes hralo?

Pišta: Dnes bolo také naše punkové publikum. Na Žilina Žije bolo sto ľudí pre nás a potom tu boli aj okukávači. Tento koncert bol taký náš. Iná atmosféra, iné nasadenie, iná odozva. Iné pocity. Ale oba koncerty boli samozrejme pozitívne. Je to ako keď si veľvyslanec a vyšlú ťa zahrať metal pre normálne publikum a potom sa vrátiš k svojim divým sviniam a tam si krochkáte všetci, lebo to poznáte. 

Na jeseň ste vydali nový album s názvom Zabi ma. Aké sú ohlasy?

Pišta: Náhodou som sa dostal k ankete, kde otázkou bolo, či je lepší album Zabi ma alebo Bastard. Ja som zahlasoval za Zabi ma. Na plnej čiare však vyhral Bastard.  Zatiaľ je ešte skoro ich porovnávať. Ľudia o albume  diskutujú, konfrontujú sa a prezentujú svoje názory. Vedia sa pre to aj naťahovať. Z diskografie má každý ten svoj obľúbený album. Niekto hovorí, že staré sú najlepšie. To je klasický princíp pri všetko, pri autách, pri gitarách.


Album Bastard má svoju koncepciu. Nesie sa aj albumom Zabi ma konkrétna myšlienka alebo je to presne naopak?

Valér: Oba albumy vznikali približne dva roky. Zo začiatku nám to prišlo ako pokračovanie Bastarda. Nakoniec sme sa zhodli, že je to ešte farebnejšie a nechceli sme sa opakovať opäť s príbehom. Keď sme dokončili 11 vecí bez spevu, tak sme si povedali ako to na nás vyžaruje. Je tam cítiť našu únavu, frustráciu či nasratosť, vyhorenie, ale tiež nádej. Až následne vznikli texty. Ešte sa nám nestalo, že by z muziky vyšli texty. Tentokrát to bolo tak aj vďaka štúdiu a muzike, ako bola zložená. Potom sme vybrali kľúčové pesničky a z toho vznikol tiež obal. Zjednotili sme to farbou krvi a názvom. Tie pesničky potom do seba zapadnú. Sú tam niektoré, ktoré z toho vystreľujú, ale to sme mali vždy. Tentokrát to však nie je koncepčný album. 

Pišta: Pôvodne ani Bastard nemal byť koncepčný. To sa postupne vyvinulo a hľadala sa línia. Je to ako keď máš výsledok a potrebuješ si k nemu vymyslieť príklad. Príklad, v tomto prípade jednotiaca línia bola dodatočne zjednotená. 

Nahrávali ste v legendárnom štúdiu Sono. Aké ste z toho mali pocity? 


Kňeží: Zanechalo to v nás pocity, ako keby sme sa ocitli na rekreačnom pobyte mužov, ktorí už majú deti. Keď sú ľudia intenzívne spolu na nahrávaní albumu, tak to znamená, že sa odtrhnú zo svojej každodennej reality a tá realita, ktorá nás v prípade štúdia Sono pojala, nebola realita nízkorozpočtového metalového štúdia ako pri predošlých albumoch. Bola to realita dobre zásobeného štúdia so špičkovou výbavou, so skvelým portfóliom a zároveň s veľkou dušou vidieckeho mesta. To bol celkový pocit. Z toho nahrávania: zmocnil sa toho človek, ktorý je skúsený a výborný muzikant – Milan Cípek, ktorý je producentom kapiel ako sú Tri sestry či Kabát. Zároveň bolo jasné, že je to človek, ktorý nepracuje dennodenne s metalom. Ide vyrobiť lyžiarky človek, ktorý doteraz robil balerínky. Urobil to podľa mňa veľmi dobre. Zvuk je iný.

Pišta: Keby som to mal demonštrovať na nejakom príklade, celá tá atmosféra bola taká, máš zmiešané pocity.  Na jednej strane je ti dobre a na strane druhej úplne zle. A ty máš šancu ísť do lesa, kde ťa nikto nevidí a tam sa z bláznivého smiechu rozplačeš a od smútku sa vygrcáš a tečú ti sople. Toto všetko sa podarilo zaznamenať. Keď sa utrieš a otrasieš, si akoby znovuzrodený. Toto sa nám podarilo prvýkrát. 

Valér: My sme tam spravili takú vec, že do štúdia sme neposielali žiadne ukážky toho, ako chceme znieť a ani sme im neposielali demá. Poslali sme len predošlý album a ani ten čo nás nahrával nevedel, čo z toho bude a my sme nevedeli tiež. Spravili sme si doma také štúdio, kde si robíme demá, ale celé to bolo o náhode. My s tým máme skúsenosť, lebo sme tak zatiaľ robili všetky albumy. Ale oni v štúdiu tú skúsenosť nemali.

Ako vnímate nárast publika na vašich koncertoch? Myslíte si, že nastal akýsi kľúčový zlom v tom, ako vás publikum začalo vnímať? 

Pišta: Je to iba kontinuita. Nevidím tam žiadny zlom. Občas mi to však príde ako na Sahare. Máme za sebou 25 rokov roboty. Radostnej roboty. Z toho 15 rokov bolo intenzívnejších. Keď príde 100-200 ľudí na koncert, sme za to vďační. Je to dosť na slovenský underground. Nie sú to vypredané štadióny. Nespraví ťa to nadutým, ani na tom nezarobíš, ale je to taká odmena. Robíš žúr a prídu tam všetci kamoši, ktorých si pozval a všetko čo si navaril s chuťou zjedia. 

Ako to vyzerá s Baškou? Bude fungovať aj naďalej v kapele?

Valér: Baška sa stará o dve maličké deti. Pár rokov nevidíme šancu, že by hrala. Možno akurát v Bratislave nejaký špeciálny koncert. Preto sme radi, že sme našli Kňežího. Teraz budeme mať chvíľu aj za neho nejakú náhradu. Je naša krvná skupina.

Dočkáme sa niekedy aj nových Vandalov?

Pišta:  Vandali stoja viac menej na mne a mojej usilovnosti či lenivosti, alebo možno neschopnosti odhodlať sa robiť veci. Všetko je to len o tom, že pracuješ. Niekto hovorí, že musí mať múzy. To sa však preceňuje . Je to ako tréning – keď robíš, osoh to prinesie. Ale chceli by sme. Napríklad Bastard vznikol tak, že sme začali robiť nový album Vandalov. Vždy sa nám to skrivilo do takej grimasy.

Valér: Je pravda, že dve kapely sa už nedajú ťahať takým veľkým tempom. 

Ako budete tráviť Vianoce? 

Pišta: Mám turné po rodine. Začína sa okolo obeda. Vianočný stres. Vyhýbam sa tomu, aby som spadol pod stromček unavený ako kôň, ale väčšinou okolo vianočných sviatkov mám najviac redaktorskej práce v robote. Vianoce sú s rodinou, ale v takom zbesilom tempe, že sa musia všetci navštíviť, u každého sa musí niečo zjesť a každý sa musí obdarovať. Vďaka Bohu za to, že máme kam ísť.

Valér: Toto turné sme si dali počas novembra. V decembri hráme len jeden koncert. Najviac ma štve Silvester, ktorý je podľa mňa najnudnejší sviatok. Tam by sme mali vymyslieť nejaký koncert.

Kňeží: Tiež som požehnaný rodinou, ktorá sa našťastie znáša. Človek sa vždy znovuzrodí na ďalší rok. Už sa teším ako Pištovi zagratulujem k meninám a budeme znovu hrať. Chvíľku človek nehrá a už ho svrbia ruky.  



Autori: Lucia Brozmannová a Matej Mičík

Foto: Jendralow

  Štýlové dizajnové ponožky
To Top
Do NOT follow this link or you will be banned from the site!
Váš nákup Položka odstránená. Späť
  • Žiadne produkty v košíku.